RTVS – utrpenie vidieť aj počúvať

Tak sa nám tu vraj chystá „únos“ verejnoprávnej RTVS. Akoby sme nejakú verejnoprávnu RTVS doteraz mali. Totiž, prinajmenšom za posledné štyri roky by som túto inštitúciu označila za všeličo len nie za verejnoprávnu. Ak vezmeme napríklad spravodajstvo, od prvého dňa, ako sa dostal k moci Igor Matovič, bolo pre diváka nemožné vypočuť si v našich verejnoprávnych médiách názor terajších koaličných politikov ani nikoho, kto by si dovolil akúkoľvek kritiku na adresu Matoviča a jeho neschopného vládychtivého ansámblu. Na čele s prezidentkou si privlastnili slovenské verejnoprávne médiá ako nástroj čierno-bielej politickej propagandy. Horliví redaktori a moderátori vnucujú slovenskému obyvateľstvu názor vládnúcich politikov; čo je čierne, teda, čo je zlé, a čo biele, teda dobré, názory inej farby sa nezverejňujú. Ak diskutujúci politik nediskutuje podľa týchto predstáv, skáču mu do reči a nenechajú ho nikdy dopovedať ani celú vetu. Vôbec ich nezaujíma, že sú či už v rozhlase alebo v obraze kvôli divákovi, ktorý chce diskutujúceho počúvať. Odôvodnenie, že má povinnosť usmerňovať diskusiu v rámci danej témy, alebo sledovať čas, neobstojí, spomeniem redaktora Bielika, ktorý vždy vystupuje korektne. Voči diskutujúcemu aj divákovi.

Ako inak, než rovnako nešťastné a žalostné musím označiť televízne vysielanie STV, ktoré má, okrem iného, divákom prinášať aj relax, oddych aj pobavenie. Kým napríklad česká televízia dokáže pripraviť taký skvelý zábavný program ako je napríklad Všechpárty, v slovenskej televízii sa pomaly už každý večer majú baviť diváci sledovaním toho, ako sa zabávajú naše vyrehotané slovenské celebrity a celebritky. Predvádzajú svoj duchaplný ostrovtip a zadúšajú sa pritom smiechom; osobitne taký Daniel Dangl, ktorého „zábavný“ výraz označil výstižne Jan Kraus, keď bol Dangl hosťom jeho show, akoby bol „po úraze“. Za tie roky som sa nevydržala na tieto programy pozerať viac ako päť minút a tak som sa pýtala na názor šudí z môjho okolia, čo si o nich myslia. Nepodarilo sa mi nájsť jediného človeka, ktorý by mi priznal, že ich pozerá. Isté je jedno, že ak sa bavia herci a celebrity, neznamená to, že sa rovnako baví aj divák.

A ak sa práve v našej STV nebavia celebrity, majú jej dramaturgovia zrejme poruke niekoľko flash kľúčov a na nich Fantomasov, Monte Christov, Belmodov, Hrbáčov a iné vykopávky spred 80 rokov. Alebo Vlastu Buriana. Namiesto vysielania slovenských „modrých pondelkov“ vymysleli dokument, v ktorých sa spomína, teda nejaký veterán verbalizuje svoje spomienky na modré pondelky. A tak by som mohla pokračovať vo výpočte tejto takmer štvorročnej devalvácie našej televíznej a rozhlasovej kultúry. Spomeniem však ešte jeden, podľa mňa, veľmi vážny problém, ktorým trpí slovenský rozhlasový poslucháč. V ktorúkoľvek dennú a nočnú hodinu vo verejnoprávnom Rádiu Slovensko na neho reve lacná anglo-americká hudobná produkcia, takže má dokonca problém stanicu aj naladiť. Neustále jákanie a jačanie v angličtine, trepkanie, buchotanie bez melódie z počítača a bez zmyslu. Máme pritom u nás, aj v Čechách vrcholových hudobníkov, kapely a autorov geniálnych a zmysluplných textov. Mimochodom, v zahraničí sa mi nestalo ani jediný raz, aby som z ich médií počula nejakú slovenskú pesničku.